Považujem za zaujímavú základnú myšlienku, že jazyk nie je iba neutrálnym nástrojom na pomenúvanie sveta, ale môže ovplyvňovať aj to, čomu venujeme pozornosť, ako organizujeme svoje skúsenosti a ako o nich premýšľame. Výskum Lery Boroditskyovej je v tomto smere relevantný. Zároveň však treba rozlišovať medzi tým, čo výskum skutočne preukázal, a tým, čo z jeho výsledkov dodatočne filozoficky vyvodzujeme.
V nasledujúcom texte sa pokúsim naznačiť, ako chápem niektoré vaše myšlienky a aké mám k nim prípadné výhrady. Pre lepšiu zrozumiteľnosť som text rozčlenil do štyroch bodov.
1. Jazyk ovplyvňuje naše vnímanie sveta
Téma: Lera Boroditskyová, jazyk a kognícia
Moje zhrnutie: Uvádzate výskum jazykovedkyne a kognitívnej vedkyne Lery Boroditskyovej. Ako príklad používate jazyk kuuk thaayorre, ktorého hovorcovia využívajú svetové strany namiesto bežných výrazov „vľavo“ a „vpravo“. Z toho vyvodzujete, že jazyk ovplyvňuje spôsob, akým ľudia vnímajú a organizujú svoje skúsenosti.
Moja oponentúra: S tvrdením, že jazyk ovplyvňuje spôsob, akým ľudia organizujú svoje skúsenosti, plne súhlasím. Opatrnejší by som však bol pri tvrdení, že jazyk ovplyvňuje samotné zmyslové vnímanie. Tu podľa mňa treba rozlišovať medzi zaznamenaním zmyslového podnetu, jeho spracovaním, vedomým vnímaním a následnou interpretáciou.
Zjednodušene povedané, zmyslové receptory premieňajú fyzikálne alebo chemické podnety na nervové signály, ktoré sa prostredníctvom nervových dráh dostávajú do príslušných oblastí mozgu. Tam sa informácie ďalej spracúvajú a integrujú s ďalšími informáciami. Tento proces však nemožno chápať ako jednoduchý, jednosmerný reťazec, na ktorého konci sa k už hotovému vnemu iba priradí jazykové pomenovanie.
Zmyslové spracovanie, pozornosť, pamäť, očakávania a jazykové procesy sa totiž môžu navzájom ovplyvňovať. Jazyk preto nemusí meniť samotnú registráciu zmyslového podnetu, aby ovplyvnil to, čo si z neho všimneme, ako ho rozčleníme, kategorizujeme alebo interpretujeme.
Práve tu by som videl priestor na presnejšie vymedzenie vašej tézy. Ak tvrdíte, že jazyk ovplyvňuje vnímanie, zaujímalo by ma, či tým myslíte zmenu základného zmyslového spracovania, alebo skôr vplyv na pozornosť, kategorizáciu a interpretáciu skúsenosti.
Zároveň tvrdím, že jazykové schopnosti sa vyvíjali až po vzniku základných zmyslových a poznávacích mechanizmov. Fyzicky sú uložené v neokortexe, teda v najnovších častiach mozgu. Reflexné konanie, inštinkty a základné reakcie na podnety zvonkusú uložené v tzv. plazom mozgu, teda v jeho najstaršej časti. Z toho mi vychádza, že reč, ak neexistovala v raných štádiách vývoja človeka, nemohla mať vplyv na jeho vnímanie sveta.
To však samo osebe nevylučuje, že sa neskôr mohla stať súčasťou vzájomne prepojeného systému a spätne ovplyvňovať niektoré aspekty myslenia. Otázku, do akej miery a za akých podmienok sa tak deje, by preto bolo vhodné posudzovať na základe konkrétnych empirických výsledkov.
2. Rozdiel medzi slovom a skutočnosťou a teda medzi podľa vás Relatívnou a Ultimátnou realitou
Téma: Jazyková reprezentácia a priama skúsenosť
Moje zhrnutie: Rozlišujete medzi sprostredkovaným poznaním, ktoré prirovnávate k snu, a údajne priamym poznaním „ultimátnej reality“, ktoré prirovnávate k bdelému stavu. Predpokladáte, že za množstvom jazykových a pojmových opisov existuje základná, konečná a ďalej nerozložiteľná realita, ku ktorej sa možno dostať priamou kogníciou.
Moja oponentúra: S časťou vášho uvažovania možno súhlasiť. Aj ja sa prikláňam k predstave, že realita je v určitom zmysle konečná a ďalej nerozložiteľná. Ak by to tak nebolo, vynára sa otázka, ako by mohol tento vesmír a my ako jeho súčasť fungovať. Na hlbšie preskúmanie tejto otázky by podľa mňa pomohlo podrobnejšie sa zaoberať sa pojmami, ako sú nekonečno a veľmi veľké, ale predsa konečné množstvo.
Pokiaľ ide o priamu kogníciu, teda poznávanie bez sprostredkovania a bez skreslení vyplývajúcich z fungovania našich zmyslov a ďalších poznávacích procesov, nie som presvedčený, že takýto spôsob poznávania je možný. Naopak, prikláňam sa k názoru, že objektívnu realitu poznávame vždy prostredníctvom určitých mechanizmov spracovania informácií, ktoré nevyhnutne generujú skreslenie podstaty pozorovaného. Neviem, či je pojem „objektívna realita“, ktorý používam, totožný s vaším pojmom „ultimátna realita“. Každopádne, svoj pojem som definoval v predchádzajúcom komentári.
Vo svojich argumentoch podľa môjho názoru dostatočne nepreukazujete, že existuje osobitný režim poznávania, ktorý poskytuje prístup k „ultimátnej realite“. Ani tvrdenie, že táto realita je konečná a ďalej nerozložiteľná, nevyplýva z uvedených výskumov jazyka. Ide skôr o filozofické a metafyzické stanovisko, ktoré si vyžaduje samostatné zdôvodnenie.
Meditácia môže meniť pozornosť, spôsob spracovania skúseností aj subjektívne prežívanie. Samotný pocit bezprostrednosti alebo hlbokej istoty však ešte nedokazuje, že človek získal prístup k realite nezávislej od všetkých poznávacích mechanizmov.
3. „Algoritmická inteligencia“ ako základ poznania a programovania
Téma: Algoritmy, pojmy a organizácia poznatkov
Moje zhrnutie: Predpokladáte, že skúmanie rôznych programovacích jazykov by mohlo odhaliť spoločnú bázu, ktorú nazývate „algoritmickou inteligenciou“. Prepájate ju s tým, ako sa objekty, aspekty a významy menia v závislosti od konfigurácie vzťahov.
Moja oponentúra: Je rozumné hľadať spoločné princípy rôznych programovacích jazykov. Patria sem algoritmické myslenie, reprezentácia údajov, abstrakcia, kompozícia a pravidlá výpočtu.
Pojem „algoritmická inteligencia“ však presne nedefinujete. Spoločné princípy programovacích jazykov samy osebe nedokazujú existenciu jednotného základu ľudskej kognície ani „ultimátnej reality“.
Navyše tu podľa mňa prepájate dve odlišné úrovne: algoritmické spracovanie informácií v technických systémoch a filozofickú otázku, ako človek poznáva svet. Medzi týmito témami môžu existovať užitočné analógie, ale ich totožnosť treba preukázať, nie iba predpokladať.
4. Vzdelávanie, vedecká komunikácia a spoločenský rozvoj
Téma: Zrozumiteľnosť, učenie a praktické využitie poznania
Moje zhrnutie: V tejto časti podľa mňa chcete upozorniť na to, že nestačí zhromažďovať informácie. Dôležité je porozumieť ich významu, rozlišovať rôzne úrovne poznania a vedieť ich prakticky využívať. Preto sa odvolávate na výskum Barbary Tverskyovej a Lery Boroditskyovej a na potrebu viesť hlbšie diskusie.
Moja oponentúra: Toto je prakticky najinšpiratývnejšia časť vášho textu. Vzdelávanie potrebuje zrozumiteľné vysvetľovanie, kritické myslenie, overovanie tvrdení a prepájanie teórie s praxou.
Zámer podporovať porozumenie je legitímny, ale text ho komplikuje neustálym zavádzaním nových, nedefinovaných výrazov. Ak má byť výsledkom lepšia vedecká komunikácia, treba pojmy najprv definovať, uvádzať konkrétne príklady a oddeľovať overené výsledky od vlastných hypotéz.
Záverečná sumarizácia
Mám tri zásadné výhrady.
Po prvé: Z toho, že naše poznanie je sprostredkované zmyslami, jazykom a ďalšími kognitívnymi procesmi, nevyplýva, že existuje osobitná „ultimátna realita“, ku ktorej možno pristúpiť prostredníctvom nesprostredkovaného poznania. Takéto tvrdenie si vyžaduje argumenty a dôkazy. Prevratné tvrdenia si vyžadujú prevratné dôkazy.
Po druhé: Metafora „prsta ukazujúceho na mesiac“ výstižne rozlišuje medzi označením a označovanou skutočnosťou. Neznamená to však, že pojmové poznanie je nevyhnutne iluzórne alebo menej pravdivé než bezprostredná skúsenosť. Aj naše zmyslové vnímanie je výsledkom biologických procesov, ktoré zahŕňajú spracovanie nervových signálov a ich integráciu s ďalšími informáciami. Bezprostrednosť zážitku preto nemožno automaticky stotožniť s objektívnou pravdivosťou. Naše zmyslové vnímanie je síce nepresné, ale umožňuje nám fungovať v objektívnej realite. Prečo je to možné? Pretože všetky živé organizmy disponujú iba takýmto skresleným obrazom. Každý druh ho máskreslený trocha inak, ale princíp je rovnaký.
Po tretie: Pojmy ako „algoritmická inteligencia“, „ultimátna realita“ a „ultimátna veda a technika“ by bolo potrebné presne definovať. Ak majú predstavovať vedeckú teóriu, mali by viesť ku konkrétnym hypotézam a overiteľným predpovediam. Samotné spojenie terminológie z kognitívnej vedy, programovania a filozofie ešte nevytvára jednotný vysvetľujúci model.
Otázky jazyka a poznávania objektívnej reality sú skutočne zaujímavé. Zaujímal by ma však aj váš názor na to, ako na materiálnej, teda fyzikálnej úrovni dochádza k nášmu rozhodovaniu. Máme slobodnú vôľu? A ak áno, ako ju presadzujeme, ak vieme, že fyzikálne procesy v našom mozgu podliehajú vopred daným zákonitostiam, pričom na mikro úrovniach zohrávajú rozhodujúcu úlohu náhoda a pravdepodobnostné javy? Do akej miery nám poznatky o fungovaní mozgu a fyzikálnych procesoch umožňujú vysvetliť ľudské rozhodovanie a "ilúziu" slobodnej vôle?
@csfd
Zaujal ma váš komentár. Je plný podnetných myšlienok, ale na niektoré časti mám odlišný názor. Rád by som vám preto ponúkol svoj pohľad na ne.
Používam metódu, ktorá sa mi osvedčila: citát autora a moja reakcia naň. Niektoré príliš dlhé citáty uvediem iba ich začiatkom a koniecom. Takže poďme na to.
Úvodná poznámka: Ráta sa iba to, čo trafí presne do stredu terča, a nie iba niekde okolo deviatky. Preto je aj presná terminológia veľmi dôležitá. Je to základ, aby sme presne, a nie iba približne, mohli interpretovať iným to, čo skúmame.
Váš citát: "Spomenul som si na jeden veľmi zaujímavý článok z minulého piatku (2.10.2026) s názvom „Ľudský mozog nevníma realitu, ale si ju neustále sám vytvára“ ..."
Môj komentár: Žiaľ, článok som nečítal, ale určite si ho preštudujem. Nepoznám ho a neviem ani, do akej miery sa stotožňujete s jeho obsahom, čo ma zaujalo, je jeho názov. To je podľa mňa presne to, čoho sa týkala moja úvodná poznámka. Názov evokuje nesprávny dojem, že realita je iba jedna. S tým nemôžem súhlasiť. Čo je realita a ako ju teda chápem ja?
Táto otázka pre nás ľudí nie je filozofická ani triviálna, ale naopak fyziologická a fundamentálna. Jej zodpovedanie má význam pre správne pochopenie možností nášho poznávania.
Podľa môjho názoru neexistuje iba jedna realita, ale minimálne dve kategórie, a to objektívna a subjektívna realita.
Pád stromu rozvíri vzduch (ak je na planéte prítomný) a vytvorí sa vlna. To je objektívna realita. Tým to končí. Ak sa v dosahu tejto vlny nachádza človek ako pozorovateľ, molekuly vzduchu tvoriace vlnu narazia do jeho sluchového aparátu, ktorý túto vlnu transformuje na elektrický signál. Tento signál doputuje do patričnej oblasti mozgu, podráždi nervové bunky a tie vo vedomí človeka vyvolajú dojem (kválium) zvuku. To je subjektívna realita. Je zvuk to, čo vzniklo pri páde stromu? Nie. Zvuk je výsledkom transformácie z objektívnej do subjektívnej reality. Je subjektívna realita verným obrazom tej objektívnej? Určite nie. Je skôr jej skreslením. Podobne je to s farbami, svetlom atď., teda so všetkým, čo vnímame svojimi zmyslami. Sme schopní vnímať neskreslenú objektívnu realitu? Určite nie. Pretože každá transformácia už z princípu obsahuje skreslenie. Porovnaj napríklad transformáciu analógového signálu na digitálny.
V objektívnej realite žiaden zvuk neexistuje. Čím sa ešte líšia objektívna a subjektívna realita? Tá objektívna je nezávislá od pozorovateľa. Subjektívna realita smrťou pozorovateľa končí. Častou chybou pri skúmaní objektívnej reality je, že si ju zamieňame s tou subjektívnou. Príkladom je aj tento problém so zvukom. Subjektívnych realít sú tisícky, milióny, miliardy... Objektívna je len jedna.
Krátke zhrnutie:
OBJEKTÍVNA REALITA – Tá je skutočne jediná. Je nezávislá od pozorovateľa do takej miery, že jeho smrťou neprestane existovať.
SUBJEKTÍVNA REALITA – Je realita, ktorú si vytvára každý pozorovateľ individuálne. Je preňho jedinečná a jeho smrťou končí. V žiadnom prípade nie je totožná s tou objektívnou, je iba jej transformáciou. Nie je ani isté, či napríklad moje kválium pre žltú farbu je totožné s tým vaším. Teda aj subjektívne reality dvoch ľudí sa môžu líšiť.
Váš citát: "Profesorka Barbara Tversky populárno-náučným spôsobom, skôr než odborným vedecko-technickým jazykom vysvetľuje niečo veľmi dôležité .... alebo pracovných a kultúrno-vzdelávacích systémov a sústav.
Môj komentár: Nepoznám prácu americkej kognitívnej psychologičky profesorky Barbary Tverskej natoľko, aby som mohol s vami polemizovať o vašej interpretácii jej myšlienok. Ak však tvrdíte, že pojmy (terminológia) pri poznávaní nie sú dôležité a dôležitejšie je priame pochopenie javu. Jedno aj druhé sú dôležité a nerozlučné. Ľudský mozog rozmýšľa v kategóriách a skúma nové tak, že porovnáva vzory (kategórie). Aby ste mohli tvoriť nové kategórie, musíte ich pomenovať a pripojiť k tomuto pomenovaniu vlastnú predstavu. Vyskúšajte malý test. Povedzte si v duchu slovo pohár. Čo vám v prvej chvíli mihne v mysli? Je to vaša vlastná predstava pohára. Je to iba záblesk, ale je to tam. A prečo je dôležité poznať všeobecne prijatý pojem a predstavu pohára? Aby ste sa dohovorili s inými ľuďmi a pri použití slova pohár v nich vyvolali ich vnútornú predstavu (kválium) pre pohár. Toto kválium môže byť iné pre každý subjekt, podobne ako kválium pre žltú farbu, ale spoločné pomenovanie danej kategórie nám umožňuje porozumieť si.
Váš citát: "Proces učenia a vôbec sofistikovanej (či pedagogicky správnej) práce s mysľou, podľa najnovších výskumov z pohľadu rôznych vied ako biológia, fyzika či psychológia, je komunikačne veľmi špeciálny a energeticky náročný psycho-fyzický proces – keď človek uvažuje popri riadení tela a používa pri tom svoju pamäť, tak sa celá sieť plôch a povrchov tela zapája (v podobenstve a prirovnaní) ako „prepojená výpočtová technika u autonómnych/programových robotických systémov“… Na jednej prednáške „ladenej do oblasti neurovedných disciplín“ som si zapamätal nasledovné zhrnutie:"
Môj komentár: S veľkou časťou vášho citátu sa dá súhlasiť, aj keď sa to dá formulovať jednoduchšie a zrozumiteľnejšie. Nie každý rozumie reči vášho kmeňa. Ak chcete so svojimi myšlienkami zoznámiť aj nás laikov, treba formulácie prispôsobiť poslucháčom. Iste nepredpokladáte, že čitateľmi PC Tuningu je akademická obec. Myslím, že Einsteinovi sa pripisuje výrok - parafrázujem: „Ak zložitý problém neviete vysvetliť sekretárke, tak tomu zrejme nerozumiete.“
Vaše citáty: "1. Všetka skúsenosť sa deje na povrchu, ... až 9. V rámci programu „ŠATY“ („KTO/ČO nevníma realitu, ale si ju neustále sám vytvára?"
Môj komentár: Tu sa v plnej nahote prejavili problémy, ktoré som spomínal v časti o spojení terminológie a predstáv v procese učenia. Váš text je zrejme pokusom o vytvorenie vlastného filozoficko-pedagogického modelu vnímania, v ktorom sa prepája fenomenológia, kognitívna psychológia, neuroveda, teória poznania a technológie virtuálnej reality. Niektoré vaše myšlienky podložené všeobecne prijatou terminológiou majú rozumné vedecké jadro. Iné sú nejasné metafory a niektoré prechádzajú od oprávneného tvrdenia o tom, ako vnímame svet, k oveľa silnejšiemu tvrdeniu o tom, aký svet existuje
Bod 1
S čím možno súhlasiť: Všetko, čo si uvedomujeme, sa nám sprístupňuje prostredníctvom nejakej formy skúsenosti. Nemôžeme sa jednoducho postaviť mimo vlastného vnímania a porovnať ho s realitou z absolútne nezávislého stanoviska.
S čím by som polemizoval:
Z tvrdenia, že skúsenosť má podobu určitého „rozhrania“, nevyplýva, že všetka skúsenosť sa doslova odohráva na povrchu.
Zraková skúsenosť zahŕňa spracovanie informácií v nervovej sústave.
Bolesť zahŕňa periférne aj centrálne nervové procesy.
Spomienka môže vzniknúť aj bez aktuálneho vonkajšieho podnetu.
Myšlienka môže byť vedomá, hoci ju nesprevádza jasný obraz ani telesný pocit.
Slovo povrch tu teda nie je dostatočne definovaný vedecký pojem. Ak označuje hranicu medzi tým, čo sa nám javí, a tým, čo z toho vyvodzujeme, môže byť užitočnou metaforou. Ak označuje doslovnú plochu tela, tvrdenie je oveľa ťažšie obhájiť.
Bod 2: Reakcia na tento bod by bola príliš rozsiahla, ak by ste mali záujem, môžem ju doplniť.
Bod 3:
Moja výhrada: Naše predstavy sa neopravujú vždy správne. Môžeme prehliadať protichodné dôkazy, zotrvávať na nesprávnom presvedčení alebo interpretovať nové informácie tak, aby potvrdili to, čomu už veríme.
Bod 4:
Toto je už predovšetkým filozofické tvrdenie. Ja filozofiu nepovažujem za vedu a jej tvrdenia beriem s veľkou rezervou.
Treba odlíšiť vzťah vo vnímaní od existencie vo svete.
Strom a človek, ktorý sa naň pozerá, sú vo vzťahu pozorovania. Z toho však nevyplýva, že strom existuje iba vďaka tomuto vzťahu alebo že strom a človek sú doslova dve strany jednej fyzickej plochy.
Keď odídem od stromu, môžem ho prestať vnímať. Nemám však z toho dôvodu predpokladať, že strom prestal existovať.
Bod 5: Znova filozofické tvrdenie. Na vysvetlenie vedomia nemusíme predpokladať ďalšieho pozorovateľa vo vnútri mozgu. Potrebujeme však vysvetliť, ako biologické procesy vedú k vedomej skúsenosti.
Bod 6:
Výraz „domyslené plochy“ však nie je bežný, presne definovaný odborný termín. Ak ním označujete domyslené spojenia medzi jednotlivými informáciami, mali by ste to jasne povedať.
Jedno pozorovanie môže pripúšťať viacero vysvetlení. Schopnosť rozpoznať túto nejednoznačnosť je dôležitou súčasťou kritického myslenia.
Navyše nie všetky doplnené informácie sú správne. Bez schopnosti dopĺňať chýbajúce údaje a vyhodnocovať ich správnosť by sme nedokázali spoľahlivo rozpoznávať objekty, rozumieť reči ani orientovať sa v neúplných situáciách.
Bod 7 až 9: Pre rozsiahlosť reakciu znova neuvádzam, ale ak budete mať záujem, doplním.
Zhrnutie základného filozofického problému tohto vášho citátu - Body 1 až 8:
Najhlbšou otázkou v texte je vzťah medzi realitou, vnímaním a interpretáciou.
Na jeho vysvetlenie by som použil jednoduchý model:
Vonkajší svet a telesné procesy – Predmety, svetlo, zvuk, tlak, fyzikálne a biologické deje
Zmyslové a nervové spracovanie – Receptory, nervové signály, spracovanie a integrácia informácií
Vnímaná skúsenosť (Kvália) – Farby, tvary, zvuky, telesné pocity a vnímané objekty
Interpretácia a presvedčenia – Čo si myslím, že pozorujem, čo to znamená a prečo sa to deje
POZNÁMKA: Spätná väzba: očakávania, pozornosť a činnosť môžu ovplyvňovať ďalšie vnímanie a správanie.
Tento model je zjednodušený. Vnímanie, interpretácia, pamäť a očakávania sa navzájom ovplyvňujú, takže nejde o striktne jednosmerný reťazec.
Jeho výhodou je, že rozlišuje úrovne, ktoré sa v pôvodnom texte často zlievajú do jediného „povrchu“.
Napríklad:
To, že vnímam červenú farbu, je vlastnosť mojej skúsenosti.
To, že svetlo odrazené od predmetu má určitú spektrálnu charakteristiku, je fyzikálne tvrdenie.
To, že predmet považujem za nebezpečný, je interpretácia, ktorá môže, ale nemusí byť správna.
Tieto tri výroky sa týkajú toho istého predmetu, ale nie sú zameniteľné.
Považujem za zaujímavú základnú myšlienku, že jazyk nie je iba neutrálnym nástrojom na pomenúvanie sveta, ale môže ovplyvňovať aj to, čomu venujeme pozornosť, ako organizujeme svoje skúsenosti a ako o nich premýšľame. Výskum Lery Boroditskyovej je v tomto smere relevantný. Zároveň však treba rozlišovať medzi tým, čo výskum skutočne preukázal, a tým, čo z jeho výsledkov dodatočne filozoficky vyvodzujeme.
V nasledujúcom texte sa pokúsim naznačiť, ako chápem niektoré vaše myšlienky a aké mám k nim prípadné výhrady. Pre lepšiu zrozumiteľnosť som text rozčlenil do štyroch bodov.
1. Jazyk ovplyvňuje naše vnímanie sveta
Téma: Lera Boroditskyová, jazyk a kognícia
Moje zhrnutie: Uvádzate výskum jazykovedkyne a kognitívnej vedkyne Lery Boroditskyovej. Ako príklad používate jazyk kuuk thaayorre, ktorého hovorcovia využívajú svetové strany namiesto bežných výrazov „vľavo“ a „vpravo“. Z toho vyvodzujete, že jazyk ovplyvňuje spôsob, akým ľudia vnímajú a organizujú svoje skúsenosti.
Moja oponentúra: S tvrdením, že jazyk ovplyvňuje spôsob, akým ľudia organizujú svoje skúsenosti, plne súhlasím. Opatrnejší by som však bol pri tvrdení, že jazyk ovplyvňuje samotné zmyslové vnímanie. Tu podľa mňa treba rozlišovať medzi zaznamenaním zmyslového podnetu, jeho spracovaním, vedomým vnímaním a následnou interpretáciou.
Zjednodušene povedané, zmyslové receptory premieňajú fyzikálne alebo chemické podnety na nervové signály, ktoré sa prostredníctvom nervových dráh dostávajú do príslušných oblastí mozgu. Tam sa informácie ďalej spracúvajú a integrujú s ďalšími informáciami. Tento proces však nemožno chápať ako jednoduchý, jednosmerný reťazec, na ktorého konci sa k už hotovému vnemu iba priradí jazykové pomenovanie.
Zmyslové spracovanie, pozornosť, pamäť, očakávania a jazykové procesy sa totiž môžu navzájom ovplyvňovať. Jazyk preto nemusí meniť samotnú registráciu zmyslového podnetu, aby ovplyvnil to, čo si z neho všimneme, ako ho rozčleníme, kategorizujeme alebo interpretujeme.
Práve tu by som videl priestor na presnejšie vymedzenie vašej tézy. Ak tvrdíte, že jazyk ovplyvňuje vnímanie, zaujímalo by ma, či tým myslíte zmenu základného zmyslového spracovania, alebo skôr vplyv na pozornosť, kategorizáciu a interpretáciu skúsenosti.
Zároveň tvrdím, že jazykové schopnosti sa vyvíjali až po vzniku základných zmyslových a poznávacích mechanizmov. Fyzicky sú uložené v neokortexe, teda v najnovších častiach mozgu. Reflexné konanie, inštinkty a základné reakcie na podnety zvonkusú uložené v tzv. plazom mozgu, teda v jeho najstaršej časti. Z toho mi vychádza, že reč, ak neexistovala v raných štádiách vývoja človeka, nemohla mať vplyv na jeho vnímanie sveta.
To však samo osebe nevylučuje, že sa neskôr mohla stať súčasťou vzájomne prepojeného systému a spätne ovplyvňovať niektoré aspekty myslenia. Otázku, do akej miery a za akých podmienok sa tak deje, by preto bolo vhodné posudzovať na základe konkrétnych empirických výsledkov.
2. Rozdiel medzi slovom a skutočnosťou a teda medzi podľa vás Relatívnou a Ultimátnou realitou
Téma: Jazyková reprezentácia a priama skúsenosť
Moje zhrnutie: Rozlišujete medzi sprostredkovaným poznaním, ktoré prirovnávate k snu, a údajne priamym poznaním „ultimátnej reality“, ktoré prirovnávate k bdelému stavu. Predpokladáte, že za množstvom jazykových a pojmových opisov existuje základná, konečná a ďalej nerozložiteľná realita, ku ktorej sa možno dostať priamou kogníciou.
Moja oponentúra: S časťou vášho uvažovania možno súhlasiť. Aj ja sa prikláňam k predstave, že realita je v určitom zmysle konečná a ďalej nerozložiteľná. Ak by to tak nebolo, vynára sa otázka, ako by mohol tento vesmír a my ako jeho súčasť fungovať. Na hlbšie preskúmanie tejto otázky by podľa mňa pomohlo podrobnejšie sa zaoberať sa pojmami, ako sú nekonečno a veľmi veľké, ale predsa konečné množstvo.
Pokiaľ ide o priamu kogníciu, teda poznávanie bez sprostredkovania a bez skreslení vyplývajúcich z fungovania našich zmyslov a ďalších poznávacích procesov, nie som presvedčený, že takýto spôsob poznávania je možný. Naopak, prikláňam sa k názoru, že objektívnu realitu poznávame vždy prostredníctvom určitých mechanizmov spracovania informácií, ktoré nevyhnutne generujú skreslenie podstaty pozorovaného. Neviem, či je pojem „objektívna realita“, ktorý používam, totožný s vaším pojmom „ultimátna realita“. Každopádne, svoj pojem som definoval v predchádzajúcom komentári.
Vo svojich argumentoch podľa môjho názoru dostatočne nepreukazujete, že existuje osobitný režim poznávania, ktorý poskytuje prístup k „ultimátnej realite“. Ani tvrdenie, že táto realita je konečná a ďalej nerozložiteľná, nevyplýva z uvedených výskumov jazyka. Ide skôr o filozofické a metafyzické stanovisko, ktoré si vyžaduje samostatné zdôvodnenie.
Meditácia môže meniť pozornosť, spôsob spracovania skúseností aj subjektívne prežívanie. Samotný pocit bezprostrednosti alebo hlbokej istoty však ešte nedokazuje, že človek získal prístup k realite nezávislej od všetkých poznávacích mechanizmov.
3. „Algoritmická inteligencia“ ako základ poznania a programovania
Téma: Algoritmy, pojmy a organizácia poznatkov
Moje zhrnutie: Predpokladáte, že skúmanie rôznych programovacích jazykov by mohlo odhaliť spoločnú bázu, ktorú nazývate „algoritmickou inteligenciou“. Prepájate ju s tým, ako sa objekty, aspekty a významy menia v závislosti od konfigurácie vzťahov.
Moja oponentúra: Je rozumné hľadať spoločné princípy rôznych programovacích jazykov. Patria sem algoritmické myslenie, reprezentácia údajov, abstrakcia, kompozícia a pravidlá výpočtu.
Pojem „algoritmická inteligencia“ však presne nedefinujete. Spoločné princípy programovacích jazykov samy osebe nedokazujú existenciu jednotného základu ľudskej kognície ani „ultimátnej reality“.
Navyše tu podľa mňa prepájate dve odlišné úrovne: algoritmické spracovanie informácií v technických systémoch a filozofickú otázku, ako človek poznáva svet. Medzi týmito témami môžu existovať užitočné analógie, ale ich totožnosť treba preukázať, nie iba predpokladať.
4. Vzdelávanie, vedecká komunikácia a spoločenský rozvoj
Téma: Zrozumiteľnosť, učenie a praktické využitie poznania
Moje zhrnutie: V tejto časti podľa mňa chcete upozorniť na to, že nestačí zhromažďovať informácie. Dôležité je porozumieť ich významu, rozlišovať rôzne úrovne poznania a vedieť ich prakticky využívať. Preto sa odvolávate na výskum Barbary Tverskyovej a Lery Boroditskyovej a na potrebu viesť hlbšie diskusie.
Moja oponentúra: Toto je prakticky najinšpiratývnejšia časť vášho textu. Vzdelávanie potrebuje zrozumiteľné vysvetľovanie, kritické myslenie, overovanie tvrdení a prepájanie teórie s praxou.
Zámer podporovať porozumenie je legitímny, ale text ho komplikuje neustálym zavádzaním nových, nedefinovaných výrazov. Ak má byť výsledkom lepšia vedecká komunikácia, treba pojmy najprv definovať, uvádzať konkrétne príklady a oddeľovať overené výsledky od vlastných hypotéz.
Záverečná sumarizácia
Mám tri zásadné výhrady.
Po prvé: Z toho, že naše poznanie je sprostredkované zmyslami, jazykom a ďalšími kognitívnymi procesmi, nevyplýva, že existuje osobitná „ultimátna realita“, ku ktorej možno pristúpiť prostredníctvom nesprostredkovaného poznania. Takéto tvrdenie si vyžaduje argumenty a dôkazy. Prevratné tvrdenia si vyžadujú prevratné dôkazy.
Po druhé: Metafora „prsta ukazujúceho na mesiac“ výstižne rozlišuje medzi označením a označovanou skutočnosťou. Neznamená to však, že pojmové poznanie je nevyhnutne iluzórne alebo menej pravdivé než bezprostredná skúsenosť. Aj naše zmyslové vnímanie je výsledkom biologických procesov, ktoré zahŕňajú spracovanie nervových signálov a ich integráciu s ďalšími informáciami. Bezprostrednosť zážitku preto nemožno automaticky stotožniť s objektívnou pravdivosťou. Naše zmyslové vnímanie je síce nepresné, ale umožňuje nám fungovať v objektívnej realite. Prečo je to možné? Pretože všetky živé organizmy disponujú iba takýmto skresleným obrazom. Každý druh ho máskreslený trocha inak, ale princíp je rovnaký.
Po tretie: Pojmy ako „algoritmická inteligencia“, „ultimátna realita“ a „ultimátna veda a technika“ by bolo potrebné presne definovať. Ak majú predstavovať vedeckú teóriu, mali by viesť ku konkrétnym hypotézam a overiteľným predpovediam. Samotné spojenie terminológie z kognitívnej vedy, programovania a filozofie ešte nevytvára jednotný vysvetľujúci model.
Otázky jazyka a poznávania objektívnej reality sú skutočne zaujímavé. Zaujímal by ma však aj váš názor na to, ako na materiálnej, teda fyzikálnej úrovni dochádza k nášmu rozhodovaniu. Máme slobodnú vôľu? A ak áno, ako ju presadzujeme, ak vieme, že fyzikálne procesy v našom mozgu podliehajú vopred daným zákonitostiam, pričom na mikro úrovniach zohrávajú rozhodujúcu úlohu náhoda a pravdepodobnostné javy? Do akej miery nám poznatky o fungovaní mozgu a fyzikálnych procesoch umožňujú vysvetliť ľudské rozhodovanie a "ilúziu" slobodnej vôle?
@AndyF1
Ekonomický rast v kapitalistickej spoločnosti nie je v konečnom dôsledku limitovaný peniazmi, ale fyzikálnymi a environmentálnymi parametrami planéty. Hospodárstvo môže expandovať len dovtedy, kým má k dispozícii energiu, suroviny a stabilné ekologické prostredie. Ekonomika je totiž podmnožinou biosféry, nie naopak.
Peniaze samy o sebe nepredstavujú zdroj. Sú informačným nástrojom – sprostredkovateľom výmeny medzi rôznymi typmi zdrojov. Umožňujú porovnávať neporovnateľné: čas, prácu, energiu, materiál, know-how. Ich funkciou je koordinovať tok zdrojov a vyjadrovať ich relatívnu vzácnosť prostredníctvom ceny.
Zdroje pritom nemusia byť len fyzické (ropa, voda, kovy, potraviny). V digitálnej ekonomike nadobúdajú hodnotu aj zdroje virtuálne – dáta, algoritmy, pozornosť či softvérové riešenia, alebo všetko to čo spomínate vy. Ich vzácnosť nie je absolútna, ale závisí od dopytu a kontextu. Rovnaký zdroj môže mať v rôznych podmienkach radikálne odlišnú hodnotu.
Moderná civilizácia je extrémne závislá od komplexnej energetickej a informačnej infraštruktúry. Rozsiahly a dlhodobý blackout by neznamenal iba dočasný ekonomický problém. Znamenal by narušenie logistických sietí, výrobných reťazcov, komunikácie aj distribúcie potravín. Inými slovami – kolaps civilizácie.
Takýto scenár by pravdepodobne neznamenal úplne vyhynutie ľudstva, ale určite by dramaticky redukoval populáciu. Viedol by k dramatickému návratu k lokálnym, nízkotechnologickým formám organizácie spoločnosti. Otázkou zostáva, či by sme po systémovom kolapse dokázali opätovne naštartovať technologický rozvoj.
Historicky sme prešli cestu od parného stroja k elektrifikácii a digitálnym technológiám. Táto trajektória však predpokladala akumuláciu kapitálu, znalostí, infraštruktúry a stabilných spoločenských štruktúr. Cesta od pary k elektrine je technicky možná. Napokon sme ňou prešli. Menej isté je, či by bola rovnako možná cesta od postkolapsového stavu späť k pare – teda k úrovni, ktorá si už vyžaduje sofistikovanú ťažbu, spracovanie kovov a organizovanú výrobu.
Moderná civilizácia je preto menej samozrejmá, než sa na prvý pohľad zdá. Je výsledkom jemne vyváženého prepojenia energie, zdrojov, technológií a dôvery v systém, ktorý ich koordinuje.
